Crossfit. Mimoriadne náročný ale tiež populárny šport. Je to spojenie gymnastických, atletických, vzpieračských cvikov (s činkami a vlastnou váhou), v kombinácii aj s behom či plávaním. Na Slovensku máme viaceré crossfitové talenty, medzi nimi sa nachádza aj Nina Ladvenicová.
Nina je šikovné mladé dievča. Od svojich 12 robí crossfit, v trinástich vyhrala prvú súťaž a prvé veľké víťazstvo na medzinárodnej súťaži prišlo už v štrnástich. Žije v Trnave a študuje výživu a šport. V rozhovore pre Pubertu prezradila, ako sa z detskej gymnastky stala tínedžerská crossfitterka, čo si myslí o povinnej telesnej výchove a ako sa pozerá na svojich rovesníkov.
Veríme, že jej inšpiratívny príbeh ťa nakopne a povzbudí.
Ahoj, Nina. Povedz nám svoj príbeh, ako si sa dostala ku crossfitu?
Od šiestich do dvanástich som som robila gymnastiku. Potom som mala rok pauzu a veľmi som sa nudila. Mamina v tom čase chodila na crossfit, takže ma vzala so sebou. Najskôr ma to nebavilo. Predsa len, gymnastika je na pohľad pekná, máte na sebe pekné dresy… tu boli samí svalnáči, trieskali s činkami. No postupne som chodila stále častejšie, najskôr na skupinové, neskôr na individuálne tréningy. Už v 13 som mala svoju prvú súťaž.
Len nedávno si sa vrátila zo španielskej súťaže pre tínedžerov so striebrom. Aké ďalšie úspechy máš na konte?
Bola som na rôznych medzinárodných súťažiach. Vrcholom sú Crossfit games (niečo ako majstrovstvá sveta v crossfite). Tam som sa dostala už dvakrát, v kategórii 14-15 dievčatá. Prvý rok som skončila šiesta, o rok na to siedma. Bola som okrem toho aj na majstrovstvách Európy vo vzpieraní a vlastne z mojej úplne prvej medzinárodnej súťaže v Dubline som si priniesla domov víťazstvo.
Ako vyzerá tvoj tréningový plán? Vieš to kombinovať aj so školou?
V škole mám individuálny študijný plán kvôli dvojfázovým tréningom, takže chodím len na skúšky, inak sa učím doma. Zvyčajne mám 1 alebo 2 tréningy za deň, dvakrát do týždňa mám úplné voľno. Vtedy je dôležitá regenerácia, čiže chodím na maséže, do sauny, k fyzioterapeutovi atď.
Moje doobedňajšie tréningy sú väčšinou zamerané na vzpieranie, techniku s činkou a silu. Poobedné zahŕňajú gymnastické cviky a kardio.
Pre tínedžerov je veľmi dôležitý kolektív priateľov. Ako sa ti darí byť v kontakte s kamarátmi, keď si taká vyťažená?
Kým som prešla na individuálny plán, asi dva mesiace som dochádzala do školy každý deň. Takže v triede sme super partia, mám tam kamarátov. Mám aj ďalší kolektív, to sú ľudia vo fitku. Samozrejme mám aj kamarátov z predošlých škôl a podobne, takže áno, mám aj sociálny život popri crossfit tréningoch.
Nie je to ale také, ako je dnes možno zaužívané: nechodím každý piatok von piť s kamošmi. Zároveň však mám kamarátov, s ktorými udržiavam vzťahy. Keď mi to chýba, jednoducho s nimi idem von.
Nechodím každý piatok von piť s kamošmi.
Ako je na tom tvoja motivácia so školou? Darí sa ti učiť sa doma? Vnímaš pridanú hodnotu tej školy, keď už si v podstate profesionál v športe?
Škola je pre mňa dôležitá. Už odmalička som vnímala školu ako niečo dôležité, hoci som šport uprednostňovala. Viem si určiť priority a mala som vždy aj dobré známky.
K učeniu sa doma musím dokopať, to je pravda. Ale je to moja zodpovednosť, rozvrhnúť si ten deň tak, aby to fungovalo. Ak by som sa týždeň neučila, musela by som to veľmi doháňať.
Stále nie je úplne bežné, aby mladé dievčatá robili crossfit. S akými reakciami sa stretávaš?
Máš pravdu, je to stále zvláštne. Odmalička som mala športovú postavu, vždy som bola veľmi silná. Už na základnej som vedela urobiť viac zhybov ako spolužiaci. Robievali si z toho srandu, mali rôzne poznámky.
Väčšinou sa to týka mojej postavy. Mám svalnaté ruky, širší vrch… Ale tak je to super a mne sa to páči.
Stále s tým bojujem, nehovorím, že mi to nerobí žiaden problém. Sú také obdobia, kedy to intenzívne vnímam. Taký čas sa uzatváram do seba. Potom sa však odreagujem, vytiahnu ma z toho aj moji kamaráti, za čo som im vďačná.
Ako sa ti darí dostať sa z toho?
Jednoducho sa na to pozriem takto: je to normálna vec. Dievčatá, ktoré športujú, majú takúto postavu. Musím si vybrať, či chcem ísť na výzor alebo na výkon. Na výzor idú veľakrát rôzne bikini fitnessky, ktoré cvičia primárne partie, ktoré sa im páčia. potom tam ale chýba ten výkon. Ja práveže robím taký šport, ku ktorému to proste patrí.
Najviac mi pomáha môj tréner. Cvičím s ním v podstate od mojich úplných začiatkov a máme super vzťah. A ak sa cítim, že sa potrebujem nejako k tomu vrátiť, nájsť opäť svoju ženskosť, tak idem jednoducho na dievčenský výlet s kamoškami a tam si pripomeniem, kým som.
Musím si vybrať, či chcem ísť na výzor alebo na výkon.
Ako vyzerá tvoj režim, ideš úplne na doraz alebo si môžeš aj oddýchnuť?
Mimo sezóny si cvičím len dôležité základy, veci, ktoré ma bavia, celkovo mám aj menej tréningov. Pred súťažou ale nemám na výber a absolvujem tréningy tak, ako sú nastavené. Aj môj jedálniček vtedy vyzerá inak. Počas sezóny si poctivo vážim a mám nastavené makronutrienty a kontrolujem to podľa počtu tréningov.
Keď som mimo sezóny, pokojne si dám aj trikrát za deň zmrzlinu. Telo si niekedy vypýta to, aby sme povolili, dali si hamburger a podobne. Nehrotím to.
Ako dlho trvá sezóna?
Za rok mám zvyčajne 4 súťaže, z toho jedna z nich je taký môj vrchol. Zvyčajne mesiac až mesiac a pol je to intenzívne predsúťažné obdobie, najintenzívnejšie sú zvyčajne 3 týždne pred tým. Po súťaži si oddýchnem mentálne aj fyzicky, poľavím aj v jedálničku.
Čiže mimo sezóny si dáš aj hamburger?
Hneď ako docvičím posledný súťažný workout, tak si dám cheat meal (smiech). Vždy po vyhlásení výsledkov chodíme na spoločnú večeru a moja odmena je vždy to, že si doprajem.
Čo je tvoj motivátor, prečo pokračuješ ďalej?
Asi to, ako dlho to už robím a koľko som tomu venovala. Teraz sa už nechcem zastaviť. Zároveň ma to veľmi baví. Mám veľkú oporu od ľudí, milujem súťažiť, prekonávať sa. V budúcnosti by som ale chcela byť trénerka. Už teraz si robím kurzy, venujem sa aj výžive, chodím na semináre. Chcela by som sa teda venovať tomuto.
Aktívne sa dá súťažiť pomerne dlho, hoci ten ideálny vek je 20-30. Ale ja si nie som istá, či chcem súťažiť tak dlho. Tí dospeláci už vyzerajú inak, mne sa tie ženy až tak nepáčia. Kým ma to baví, tak cvičím, ale ako som hovorila, nič nehrotím. Po dvadsiatke uvdím, ale asi začnem viac trénovať. Nechávam to plynúť.
Vieš posúdiť vzťah tínedžerov ku športu a zdravej životospráve? Ako to je podľa teba s povinnou telesnou na školách?
Myslím si, že telesná v tejto dobe za veľa nestojí. Od základnej školy sa deti nevedia naučiť tie základné veci: ako sa zohnúť, urobiť drep správnou technikou a podobne. Toto je podľa mňa dôležitejšie ako futbal, basketbal či vybíjaná. Práveže takéto základy by sa mali vyučovať na školách.
Pokiaľ ide o povinnú telesnú, podľa mňa by aspoň na ZŠ mali deti naozaj mať pohyb povinný. Potom je to už o tom, aby sa ľudia venovali tomu, čo chcú robiť, nemusí to byť šport. Ale všetci mali by zároveň ovládať nejaké základné pohyby.
Na druhej strane, musím povedať, že dnes už je cvičenie trochu populárnejšie. Mladým ľuďom záleží na tom, ako vyzerajú. Dievčatá chcú byť vo forme, chlapci mať nejaké svaly. Nerobia to teda na profesionálnej úrovni, ale chodia aspoň 1-2 razy týždenne cvičiť, čiže to je fajn. Čím ďalej, tým viac vnímam, že ľudia sa venujú nejakému pohybu.
Si úspešná športovkyňa. Zvládaš aj školu a máš jasný cieľ do budúcnosti. To nie je veľmi typické pre takú mladú ženu.
Úprimne, nechcela by som byť ako moji rovesníci alebo spolužiaci. Napríklad poznám chalanov, ktorí si po škole zahrajú futbal, v piatky sa idú opiť, potom celý víkend dospávajú. V podstate nemajú žiadny cieľ. Jednoducho len prežívajú. Cítim sa oproti tomu vyspelejšia, pretože si viem zorganizovať priority. Viem, kedy môžem ísť von a kedy nie, kedy treba na niečom pracovať, pristupujem k tomu zodpovednejšie.
Podľa mňa by v mojom veku, 17-18 rokov, by ľudia mali mať aspoň nejaký cieľ. Dnes vyjdú mladí ľudia zo strednej a nevedia čo so sebou. Pritom už na strednej by sa ľudia mali pozerať do budúcna a hľadať sa. To je môj pohľad.
Viem, kedy môžem ísť von a kedy treba na niečom pracovať.
Ako by podľa teba mali mladí ľudia nájsť samých seba? Máš pre nich nejaký odkaz?
Mali by zistiť, čo ich baví a ísť za tým. Napríklad ak ich bavia cudzie jazyky, ale nebaví ich matematika, podľa mňa by sa mali sústrediť na to, čo ich baví a ide im to. Môžu sa do toho hlbšie ponoriť a nájsť si v tom cestu.
Dnes je ale školstvo stavané tak, že v každom predmete máme byť dobrí. Preto som aj na odbornej škole. Kebyže mám byť na gymnáziu, kde ma nič nebaví, asi sa nikam nedostanem. Takto robím niečo, v čom vidím zmysel, chcem to robiť a po škole už mám nejaký certifkát, môžem sa tomu venovať.
V tomto som vždy mala aj podporu od rodičov. Oni mi dokonca stavali tú cestičku, že kade by som mohla ísť. Keď bola zaujímavá príležitosť, povedali mi o nej. Nenútia ma k ničomu, nemusí zo mňa byť doktorka ani nič podobné (úsmev).
Ďakujeme za rozhovor. Ninu môžete sledovať online na jej Instagrame.
Zdroj titulnej fotky: German Throwdown
