Zdravíme, Kristína. Hneď na úvod nás zaujíma jedna vec. Vždy ste chceli byť učiteľkou?
Študovala som nepedagogický odbor, kontakt s deťmi som skôr mala mimo školy (skauting). Počas štúdia v Nitre som taktiež aktívne pracovala s mládežou v rámci študentskej organizácie AIESEC, najprv ako člen, neskôr vo vedení lokálnej pobočky. Pôvodne som ale nechcela učiť, vždy som si myslela, že nebudem dobrá, lebo by som nemala pevné nervy.
K učiteľstvu ste sa teda dostali cez Teach for Slovakia (TFS). Viete našim čitateľom vysvetliť, aký to je projekt?
TFS je program pre ľudí, ktorí chcú spojiť zmysluplnú prácu a sebarozvoj. Našou víziou je, aby každé dieťa malo raz malo v živote šancu uspieť. Na dva roky sa tak dostanete do prvej línie „jadra všetkých problémov“ a teda školstva. Veľa škôl sa nachádza na východe Slovenska, kde sú výsledky žiakov najhoršie.
V TFS pracujú bývali diplomati, ľudia z IT oblasti, vedci. Niektorí rozbehli vlastné firmy alebo pracovali vo verejnom sektore. Potom sa rozhodli pre TFS. Naozaj môže človek bez pedagogického vzdelania niečo zmeniť?
Myšlienka TFS je zameraná na širší dopad. Za 2 roky je samozrejme ťažké niečo zmeniť, či už na deckách alebo na škole. Ide o to, aby sme mali mladých lídrov priamo v školstve, tam, kde to nefunguje; aby zažili systém z prvej ruky a aby potom z oblasti, ktorej sa chcú venovať, pretláčali zmeny. Ten cieľ je jednoducho dlhodobý.
TFS implementuje experimentálne vzdelávanie do bežného školského prostredia. Vnímate pridanú hodnotu tejto snahy?
Pri experimentálnom učení je dôležité objavovanie vedomostí žiakmi. A to deti treba najprv naučiť – čím skôr, tým lepšie. Deťom na druhom stupni sa už nechce rozmýšľať. Oveľa radšej sú, keď im člověk poznámky nadiktuje a presne povie čo majú ako robiť – je to pohodlné. Otázne je, koľko si z takéhoto učenia aj zapamätajú do budúcna. To je negatívum frontálneho vyučovania, ktoré je zamerané na učiteľa.
Ak sa však presunie pozornost na žiaka, často to zlyhá pri tom, že žiaci to ofrflú a nespolupracujú. Aj toto je však otázka zvyku. Netreba sa vzdať pri prvom neúspechu. Samotná hodina teda vyzerá tak, že väčšinu času robia deti a učiteľ ako koordinátor ich len smeruje.
Určite sú predmety kde sa s takýmto typom vyučovanie nedá pracovať vždy, ale určité prvky sa dajú zapojiť na všetkých hodinách. Tieto metódy sú skvelé v tom, že učia deti rozmýšľať.
Máte teda za sebou rok učiteľskej praxe. V čom vnímate najväčšie nedostatky v našom vzdelávacom systéme?
Cieľ TFS, ako som už hovorila je, aby každé dieťa raz malo v živote šancu uspieť. Toto na Slovensku aktuálne nie je možné. Hlavne ma prekvapilo, aké ťažké je zvládať nerovnosti v triede, čo sa týka úrovní. V rámci triedy má učiteľ zvládnuť okolo 20 detí a každé z nich je vedomostne úplne inde, pochádza z iného prostredia. Keď robím vstupný test, niektoré deti ho dajú na 20 %, iné na 100 %. A je mojou úlohou prispôsobiť učivo tak, aby všetky deti prosperovali a posunuli sa.
Dnes už snáď neexistuje trieda, ktorá by nemala deti diagnostikované s dyslexiou, dysgrafiou, poruchou pozornosti atď. Sú teda začlenené do bežnej triedy. Učiteľ tak musí akceptovať isté úľavy, podľa ich diagnózy – v cudzom jazyku sa povoľuje fonetický zápis slov, majú dlhší časový limit pri písomkách alebo preferované ústne skúšanie. A to je dobré pre žiaka, keďže mu to uľahčuje proces učenia, ale aj učiteľa kdeže so žiakom môže lepšie pracovať.
Sú však aj komplikovanejšie prípady, kde sú pre deti odporúčané asistentky. Tie si škola často nevie dovoliť v takom množstve, aby pokryla všetky potreby detí.
Učím na juhovýchode Slovenska, kde je materinský jazyk detí častokrát rómsky alebo maďarský. Vôbec nie je priestor venovať sa deťom, ktorých prvý jazyk nie je slovenčina. Pritom niektorí naozaj majú slovenčinu prvýkrát v prvej triede. Štartovacia čiara týchto detí začína nielen nejakou diagnózou na papieri, ale aj tým, akým jazykom s vami doma rodičia hovoria. Pre maďarsky hovoriace deti existujú maďarské školy, no rómske dieta je pomaly odkázané na neúspech už len kvôli reči.
To znamená, že u nás máme mnoho detí, ktoré sú možno šikovné, ale ich známky to neodzrkadľujú kvôli jazyku?
Podarilo sa vám s vašimi žiakmi už dosiahnuť aj úspechy? Zlepšili sa im napríklad známky?
Škola by nemala byť primárne o známkach, ale o vedomostiach. Slovenský systém na toto nedáva veľký priestor. Stupnica 1-5 je príliš fixná a vôbec nehovorí o tom, kam sa dieťa posunulo za istý čas. Päťku dostanete keď z písomky dosiahnete 29%. Tú istú známku však dostane aj žiak, ktorý odovzdá prázdny papier. Ťažko tu hovoriť o férovosti či objektívnych výsledkoch.
Mala som žiaka, ktorý pravidelne dostával päťky. Nedarilo sa mu písať testy, ani keď ostával na vyučovaní. Po dlhých mesiacoch konečne dostal štvorku a on tomu nechcel ani uveriť. „Pani učiteľka, to ste si ma museli s niekým pomýliť.“ Usmiali sme sa na seba a ja som sa veľmi tešila z jeho úspechu. Pritom z pohľadu rodičov alebo systému to je neuspokojivá známka. Keď sa ale pozriem, aký veľký posun zaznamenal, pre mňa ako pre učiteľa mi moja práca začne dávať väčší zmysel a žiakovi to dodá motiváciu k učeniu.
Aké máte skúsenosti s rodičmi?
Keďže som aj triednou učiteľkou v 5. ročníku, rodičovské združenia sú pre mňa také „povinné jazdy“ približne štyrikrát ročne. Smutné je, že na Slovensku je vzťah učiteľ-rodič vnímaný dosť negatívne. Väčšinou totiž učiteľ rieši problémových žiakov. Rodič však takisto príde do školy len ak sa niečo deje, ak je nejaký problém (správanie, známky).
Osobne považujem vzťah s rodičmi za jeden z najdôležitejších a snažím sa udržiavať si s nimi pozitívne vzťahy. Bez toho, aby ťahali za jeden koniec, to ide veľmi ťažko.
Často sa stáva, že sa deti správajú inak doma a úplne inak v škole medzi spolužiakmi. Treba sa snažiť vypočuť aj tú druhú stranu, aj tých učiteľov. Dôležité je prísť si vypočuť situáciu, aj z pohľadu učiteľa a spoločne vymyslieť nejaké riešenie problému. Osobne sa mi veľmi páči spôsob individuálneho rodičovského, na ktoré je pozvané aj dieťa. Niekoľkokrát som si to už vyskúšala a je skvelé mať ho tam pri sebe a nevynechať ho z konverzácie, ktorá je vlastne celá o ňom.
S rodičmi teda komunikujem nielen o problémoch, ale aj o tom čo sa ich dieťaťu podarilo, prípadne pochváliť správanie na hodinách. Nie je na to vždy priestor, no keď som tak prvýkrát zavolala a pochválila jedno dieťa, tak bol rodič veľmi prekvapený. “To naozaj hovoríte o mojom dieťati?” (úsmev)
Snažím sa takto spozitívniť vzťahy medzi nami a už vidieť aj výsledky.
Ako vedia rodičia pomôcť?
Jedna z dôležitých vecí je zaujímať sa, nenechať sa odbiť tým typickým dialógom: Čo bolo v škole? – Ááále, nič. Vtedy musí učiteľ vedieť, že rodičov to zaujíma a pri rozhovore ho neodbijú vetou: „môj syn/dcéra sa predsa takto doma nespráva.“
Som rada, že mám hlavne pozitívnu skúsenosť. Rodičia sú vďační, lebo nemajú ako vedieť, čo sa deje, keď im to dieťa nepovie. Veľa z mojich rodičov taktiež chodí na viaczmennú prevádzku a fixný čas rodičovských združení im často nevyhovuje. Preto preferujem priebežnú komunikáciu. Najlepšie je totiž riešiť veci hneď, ako sa stanú.
Vzťah učiteľ-rodič je však dôležitý aj pri rozvíjaní detí, ktorú sú „bezproblémové“. Netreba sa uspokojiť s tým, že vaše dieťa má jednotky. Hľadajte, čo ho baví a v čom sa môže rozvíjať aj mimo kontext triedy. Nebojte sa pri tom požiadať o radu pedagóga. S vašim dieťaťom trávime denne niekoľko hodín a vieme poradiť s tým, kam ho posunúť ďalej. V prvom rade ale dieťa musí cítiť, že nám na ňom záleží. Vždy to musí byť o dôvere.
