in
ako sa cítia ľudia s PPP

ROZHOVOR: V prvých fázach poruchy príjmu potravy fyzické zmeny nie vždy vidieť

Celé to začína v duši

Valentína Sedileková je šikovné mladé dievča. Podarilo sa jej vydať vlastnú knihu, rozbehla celoslovenský projekt Chuť žiť a pri rozhovore s touto veselou osôbkou je len ťažké uveriť, že si prežila ťažké obdobia. Za všetkým sa skrývajú dve známe poruchy príjmu potravy – anorexia a bulímia. Valentína, alebo Vavi, ako  ju nazývajú priatelia, si prechádza […] More

Valentína Sedileková je šikovné mladé dievča. Podarilo sa jej vydať vlastnú knihu, rozbehla celoslovenský projekt Chuť žiť a pri rozhovore s touto veselou osôbkou je len ťažké uveriť, že si prežila ťažké obdobia. Za všetkým sa skrývajú dve známe poruchy príjmu potravy – anorexia a bulímia.

Valentína, alebo Vavi, ako  ju nazývajú priatelia, si prechádza anorexiou od veľmi mladého veku. Prvé príznaky sa objavili už v ôsmich rokoch. Pri liečbe ju najviac posúva motivácia pomáhať druhým. Spolu s odborníkmi založila projekt Chuť žiť. Tento projekt šíri prevenciu, pomoc a edukáciu v problematike porúch príjmu potravy (PPP). Venuje sa štyrom kategóriám: verejnosti, tínedžerom, rodičom a športovcom. Jeho poslaním je zvýšiť informovanosť, šíriť prevenciu a zlepšovať liečbu PPP na celom Slovensku. (Zdroj: Chuť žiť)

Vďaka jej osobnej skúsenosti a otvorenosti vznikol aj tento článok. Chceme ním upriamiť pozornosť na to, čo takýmto pacientom môže pomôcť a priblížiť vám, ako sa títo ľudia cítia. Za otvorené odpovede na naše častokrát náročné otázky Vavi touto cestou ďakujeme.

Vavi Sedileková
Zdroj: osobný archív Vavi

Ahoj, Vavi. Začneme najpálčivejšou otázkou, na ktorú možno mnohí čitatelia nepoznajú odpoveď: Ako spoznám, že mám PPP?

V prvom rade by som rada upozornila, že nie som odborník. Hovorím len z toho, čo som sa naučila z projektu, z vlastnej skúsenosti a samoštúdia.

Je dôležité si uvedomiť, že sa nemôžeme riadiť len zovňajškom. Puberta je obdobie, kedy je pomerne normálne, že sa telo mení. V prvých fázach poruchy príjmu potravy teda nemusí byť zmeny hneď vidieť. Okrem toho pri bulímii dochádza k prejedaniu sa a následnej kompenzácii (napríklad vracaním, hladovaním, cvičením či laxatívami), čo znamená, že ten človek paradoxne nechudne. Bežné je, že má nadváhu, keďže tam dochádza k vážnemu poškodeniu metabolizmu a telo nefunguje tak, ako by malo.

Nie je pravda ani to, že každý chudý človek trpí PPP. Niektorí ľudia sú naozaj prirodzene chudí, alebo zápasia s úplne iným ochorením. A ako sme spomínali, PPP nie je len o chudnutí, ale aj nekontrolovateľnom jedení a naberaní hmotnosti.

V prvých fázach PPP teda nemusí byť zmeny hneď vidieť.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Chuť žiť (@chutzit),

Takže ako to spoznáme, ak sa nemáme zamerať na fyzické zmeny?

Aj keď sú fyzické zmeny dôležité, v prvom rade sa treba zamerať na zmeny osobnosti a správania. Náhly záujem o zdravú výživu, šport či cvičenie môžu byť prvým varovným signálom. Človek s PPP sa mení pred očami, stráca záujem o vonkajší svet, svoje koníčky, priateľov a rodinu. Izoluje sa, stáva sa viac uzavretým a introvertným. Pociťuje stres a je nervózny, máva poruchy pozornosti, depresívne správanie, chytá si telo (pomerne časté sú nutkavé dotyky napríklad pásu alebo zápästia – takto si podvedome merajú svoj „progres“).

V prípade, že sa stav zhoršuje a daná osoba sa nelieči, nie je pod dohľadom odborníka, nie je zradou povedať to dospelým, či už rodičom, učiteľom, alebo sa poradiť so psychológom či inými kompetentnými ľuďmi. Ide totiž o život, človek trpiaci poruchou príjmu potravy môže skutočne zomrieť. Možno sa nahnevá, že ste prezradili jeho alebo jej „tajomstvo“, no liečba je jediný spôsob, ako takúto osobu zachrániť.

Počet pacientov s PPP rastie: Prečítajte si, čo by ste o týchto poruchách mali vedieť

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Chuť žiť (@chutzit),

Ako sa ľudia s PPP cítia? Môžeš nám priblížiť ich myšlienkový pochod?

Základom je, že ľudia s PPP nevidia svoju hodnotu ako človeka, nenávidia seba samých a majú veľmi skreslený pohľad na život i seba samých, vrátane tela. Keď som bola v tom najhoršom, nepoznala som radosť. Viac ako rok som sa ani neusmiala.

Na vážnosti pridáva aj genetická predispozícia. Tá ovplyvňuje procesy v mozgu natoľko, že môže dôjsť ku kompletnej zámene reakcií. Zdravý človek pri hlade pociťuje nervozitu, podráždenosť či agresiu. Potom, čo sa naje a naplní základnú potrebu, do mozgu sa vyplaví dopamín, nastáva pocit uspokojenia, útlm, pokoj. Pri ľuďoch s genetickou predispozíciou sa to kvôli opakovanému hladovaniu otočí. Keď človek hladuje, do mozgu sa dostane dopamín. Vtedy ti tá choroba šepká: „Teraz som silná, teraz to mám pod kontrolou, len takto mám nejakú hodnotu.“ Pri hlade vypúšťa mozog dopamín, ako reakcia na to, že sú „úspešní“.

A naopak, keď sa najedia, nastupuje stres, úzkosť, výčitky, sebenenávisť. Akoby zlyhali. Túto chemickú reakciu nie je možné zvrátiť zo dňa na deň. Zdĺhavou a kvalitnou liečbou je však cesta von.

Jednou z chýb okolia je, že sa pacientovi snažia vysvetliť, že v skutočnosti nie je tučný. Predovšetkým ľudia s anorexiou tomu neveria. Ich vnímanie je skreslené, nemajú reálnu predstavu o sebe a o svete vôkol seba. Mozog vyhodnocuje obraz v zrkadle ako extrémne veľký, uspokojenie prináša dotyk trčiacich kostí.

V tomto je anorexia podobná schizofrénii. Keď som mala 37 kíl, psychologička mi povedala: „Ak budeš ďalej chudnúť, môžeš naozaj zomrieť, Vavi.“ Mňa však už ovládala choroba, nemala som dôvod žiť – vzala mi všetko, jedinou istotou bolo chudnutie. Odvetila som: „Tak zomriem.“

Dôležité pre každého pacienta je nájsť motiváciu, znovu objaviť chuť žiť.

Ako je vhodné správať sa v blízkosti takého človeka? Na čo by sme si mali dávať pozor?

Dôležitý je láskavý, empatický a vytrvalý prístup, treba prejaviť záujem o toho človeka a nielen o jeho telo. Najlepšie je spočiatku nepoukazovať na zmeny vo výzore, ale skôr na zmeny v správaní (konkrétne to pomenujte, napríklad Mám pocit, že sa izoluješ, že si iná, deje sa niečo? Som tu pre teba, chcel by som ti pomôcť.).

Dôležité je prejaviť takému človeku podporu:

  • vypočuť a snažiť sa porozumieť, čo sa v jeho vnútri odohráva
  • nejde o to, vyvrátiť to, čo si o sebe myslia, ale pochopiť ich pohľad na svet
  • pripomínať, že liečba stojí za to, dať im potrebné materiály a informácie
  • je potrebné vzbudiť chuť žiť, motivovať ich, podporovať, aby vyhľadali lekársku pomoc (psychológ, psychiater, nutricionista) a zverili sa rodičom (najmä pod 18 rokov)
  • je namieste s pacientom zájsť aj na terapiu, ak to pomôže tomu človeku tam ísť, (pod 18 len so sprievodom rodiča)

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Chuť žiť (@chutzit),

V týchto radách nehovoríš veľa o jedle. Prečo?

Pretože hovorím o počiatkoch choroby. Keď sa človek začne liečiť a vy ste mu blízki, v tom prípade ho povzbudzujte, aby dodržiaval režim. Strava je veľmi dôležitá, naozaj veľmi. Choroba je ako hlas v hlave, ktorý musia počúvať a my a bojujeme proti tomu hlasu, nie proti nim. Takže ak sme len kamarát v okolí, nemali by sme posudzovať jedálniček či postavu toho druhého – či je chudý, pribratý, či je veľké alebo menšie porcie. Snažíme sa porozumieť a aktívne počúvať, pomôcť im dostať sa z toho sveta tmy späť do života. Ľudia s PPP radi hovoria o jedle, je dobré vyhľadávať iné témy. Všeobecné pravidlo je nehovoriť o jedle.

Treba si uvedomiť, že v niektorých prípadoch venujú pacienti 90 až 100 % svojich myšlienok jedlu. Keď som v tom bola ja, neustále som premýšľala o jedle. Poznala som kalorické tabuľky, vyhľadávala som recepty, kreslila som si jedlo, celé hodiny som strávila v supermarkete, pripravovala som jedlo, dokonca sa mi o jedle snívalo. Z tohto sveta treba pacientov ťahať von, nie držať ich v ňom otázkami o jedle.

Jednoducho sa pri ľuďoch s PPP, ktorí sa už liečia, treba správať normálne, tak, ako sme sa správali kedysi. Prejavovať im lásku, ukazovať, že pre vás majú hodnotu. Vytrvalosť, empatia, podpora v liečení a ochota porozumieť sú naozaj kľúčové.

Rodičia taktiež pri liečbe zohrávajú jednu z najdôležitejších úloh. Napr. doktorka Martina Paulinyová hovorí, že najúčinnejšia sa ukazuje byť rodinná terapia.

Poznala som kalorické tabuľky, vyhľadávala som recepty, kreslila som si jedlo, celé hodiny som strávila v supermarkete, pripravovala som jedlo, dokonca sa mi o jedle snívalo.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Chuť žiť (@chutzit),

Mohli by sme teda zhrnúť tie najdôležitejšie zásady pri komunikácii?

Jasné, môžeme to zhrnúť takto:

  • neľutovať, ale povzbudzovať
  • nepýtať sa neustále na stravu alebo na pocity (ak sa dieťa už lieči, má terapeuta a je pod dohľadom lekára, úlohou rodiny a kamarátov je pomôcť mu späť do sveta, nie držať ho tam rovnakými otázkami)
  • z pozície kamarátať rešpektovať ich hranice (neobjednajú si niečo v reštaurácii – nenútiť, nekomentovať to)
  • z pozície rodiča byť láskavý po psychickej stránke a tvrdý, čo sa týka stravovania
  • liečba nie je o vykŕmení a netrvá 2 mesiace – treba byť veľmi trpezlivý a aktívne spolupracovať s odborníkmi (psychiater, psychológ, nutricionista)
  • nekomentovať pravidelnosť a veľkosti porcií, najmä, ak sa ti zdajú byť väčšie: je samozrejmé, že človek, ktorý sa dostáva z podvýživy, môže jesť viac

Ty si takéto reakcie zažila na vlastnej koži?

Niektorí sa ma pýtali: Vavi, ako môžeš toľko zjesť?! Predstavte si dieťa, ktoré ledva váži 40 kíl a premáha sa zjesť jedlo, ktorého sa bojí. Takáto poznámka to neuľahčuje.

Je v poriadku, že rodičia aj kamaráti sa musia naučiť, ako komunikovať. Dôležité je nestrácať nádej a dodávať ju aj pacientovi. Najväčšou motiváciou k liečbe je totižto chuť žiť.

Pre viac informácií o PPP a možnostiach liečby kliknite na webstránku projektu Chuť žiť.

Titulná fotka: Thought Catalog (Unsplash)

chĺpky v puberte

Prvé chĺpky v puberte: 5 spôsobov, ako sa ich zbaviť

trápne otázky dievčat v puberte

„Trápne“ otázky, ktoré sa raz opýta každé dievča v puberte